„Žijeme v dobe, v ktorej sa priveľa hovorí a píše, málo diskutuje a ešte menej polemizuje. Zatopení sme dátami. Vypočujeme, prečítame a za pár minút zabudneme. Veď ako ináč si v mozgu uvoľniť miesto pre nové dáta?! Lenže aký je z nich potom úžitok, okrem chvíľkového vzrušenia (alebo nudy)? Dnes už vari len vtedy, keď dôjde k stretu a zrážke rozdielnych tvrdení, sa niečo zapíše do dlhodobej pamäti. Iba tak pribúda múdrosť – polemizujúcich i tých, čo sa len prizerajú.“ Tieto slová som našiel v pavučine informácii zvanej internet. Bohužiaľ, nezistil som, kto ich povedal, a tak sa tomuto mne neznámemu autorovi ospravedlňujem za to, že ich používam bez jeho mena ako úvodné motto tohto príspevku... O nás učiteľoch sa napísalo mnoho. Jedni nás chvália, iní hania. Zatiaľ čo Ján Amos Komenský tvrdí, že „jediným učiteľom hodným tohto mena je ten, čo vzbudzuje ducha slobodného premýšľania a rozvíja cit osobnej zodpovednosti,“ Georg Bernard Shaw iba lakonicky poznamenáva: „Nie som učiteľom, som len ukazovateľom smeru.“ Ako to obyčajne býva, pravda je niekde uprostred. Kedysi som napísal (a doteraz tomu verím), že každý učiteľ by mal vedieť, koľko času ubehne, kým sa z hravej bytosti dieťaťa stane dospelý človek, koľko námahy musí vynaložiť na zušľachtenie jeho krehkej duše, lebo duša študenta je ako notová osnova, do ktorej zapisuje novú melódiu vytvorenú s veľkou obetavosťou, láskou a neraz i s veľkou námahou a nadľudským úsilím. Každý učiteľ by mal vedieť spoznávať slzy nielen vo svojich očiach, pocítiť úsmev nielen na svojich perách, mal by vedieť pozerať sa a vidieť, počúvať a počuť. Iba tak sa môže stať dirigentom študentovej duše, iba tak získa právo otvoriť mu dokorán dvere do sveta zvaného život, iba tak môže za ním hľadieť s pocitom uspokojenia, že na otázky, ktoré v ňom podnietil, dokáže si nájsť odpoveď už sám... 

Jaroslav PERNIŠ